Tvorba webových stránok a eShopovZaložiť webovú stránku alebo eShop
aktualizované: 15.04.2014 21:17:06

Sprievodca dejinami...

MESTÁ NA SLOVENSKU

!!! PageRank ikona zdarma

 

 

 

 

Mestá na Slovensku...

 

A B C D E F G H I J K L M N O P R S T U V Z Ž

 

 

B

Banská Bystrica

Počet obyvateľov - 79 775

Rozloha - 103,38 km2

Nemecký názov Neusohl

Maďarský názov Besztercebánya

Banská Bystrica s rozlohou 407 hektárov leží na oboch brehoch rieky Hron v nadmorskej výške 342 - 362 metrov, na rozhraní 3 pohorí stredného Slovenska: Nízkych Tatier, Veľkej Fatry a Slovenského Rudohoria. Banská Bystrica leží na dôležitej križovatke pohronskej cesty do Turca a Liptova. Osídlenie lokality siaha  až do praveku. Už starí Slovania z osady Bystrica sa popri poľovníctve a rybárstve živili ryžovaním zlata a ťažbou rúd v povrchových jamách. Rozvoj osady narušil tatársky vpád roku 1241. Uhorský kráľ Belo IV. povýšil osadu na mesto roku 1255 a udelil Banskej Bystrici rozsiahle výsady, aby prilákal nemeckých prisťahovalcov, ktorí rozvíjali ťažbu drahých kovov, najmä medi. Výsady však podporovali aj obchod a remeslá. Prosperujúci banícky ťažiari už v polovici 13. storočia postavili na miernej vyvýšenine terajšieho Námestia Štefana Moysesa románsky Kostol Nanebovzatie Panny Márie. Postupne vytvorili okolo kostola mestský hrad s gotickým domom kráľa Mateja, Kostol sv. Kríža, radnicou a vežou so vstupným Barbakanom. Hrad opevnili v rokoch 1480 - 1510.  Od roku 1475 je história Banskej Bystrice úzko spätá s rodinou Thurzovcov. Krakovský mešťan a banský podnikateľ Ján Thurzo si prenajali takmer všetky bane na meď a o 20 rokov neskôr vznikla Thurzovsko - fuggerovská ťažiarska spološnosť. V Thurzovom dome na Námestí SNP č. 4 dnes sídli Stredoslovenské múzeum. Turecké nebezpečenstvo v 16. storočí urýchlilo opevnenie mesta kamennými hradbami s baštami a vstupnými bránami, do dnešných dní sa z nich zachovalo veľmi málo. Najzachovalejšou pamiatkou je Mäsiarska bašta v areáli Múzea SNP. Počas stavovských povstaní v 17. storočí postihli mesto rabovačky, požiare, epidémie i národnostné trenice. V roku 1620 zvolili v Banskej Bystrici v dome na Dolnej ulici č. 6 za uhorského kráľa Gabriela Bethlena, v budove je dnes Štátna galéria. 18. storočie prinieslo istú úľavu i hospodársky rozmach. Banskobystrická súkenka z roku 1725 patrí k začiatkom manufaktúr na Slovensku.  V Hámri pokračovala výroba medeného plechu, kotlov, do popredia sa však dostávalo lesné hospodárstvo a ťažba dreva. V Banskej Bystrici si dlhé storočia udržiavalo vysokú úroveň cirkevné školstvo. V roku 1776 sa mesto stalo sídlom biskupstva a koncom 18. storočia aj sídlom župy. V roku 1785 tu založili Slovenskú učenú spoločnosť a súčastne v meste začala vychádzať aj prvá slovenská literárna revue. V 19. storočí sa mesto zapojilo do slovenského národného života. Počas účinkovania katolíckeho biskupa Š. Moysesa, prvého predsedu Matice slovenskej, sa z banskobystrického gymnázia šírilo vzdelávanie v slovenskom jazyku. Na evanjelickej fare pôsobil spisovateľ K. Kuzmány, prvý podpredseda Matice slovenskej.
K ďalšiemu postupnému rozmachu mesta došlo až po vzniku Československa. Strategická poloha a vhodné zázemie predurčili mesto v období Slovenského štátu k úlohe centra protifašistického odboja a národnooslobovacieho hnutia. Po prevrate na vojenskom veliteľstve 29. augusta 1944 sa o deň neskôr ozval z Banskej Bystrice rozhlasový Slobodný slovenský vysielač. Mesto sa stalo na 60 dní vojenským, politickým i hospodárskym strediskom slobodného územia. Druhá svetová vojna sa v Banskej Bystrici skončila 25. marca 1945, keď do mesta vstúpili rumunské a sovietske vojská. Po vojne sa mesto ako sídlo kraja značne rozrástlo, počet obyvateľov vzrástol šesťnásobne a stalo sa administratívnym, kultúrnym, školským i spoločenským centrom regiónu. Na začiatku deväťdesiatych rokov žilo v meste viac ako 85 000 obyvateľov. Hospodárska základňa sa už tradične orientuje na drevospravujúci a textilný priemysel. Donedávna významný elektrotechnický priemysel a elektronika prechádzajú zložitou transformáciou. Nemalý význam v hospodárstve mesta má aj výroba spotrebného tovaru, lesníctvo a poľnohospodárstvo, obchod doprava a spoje. Mimoriadne perspektívnym odvetvím sa javí bankovníctvo a finančníctvo, stále dynamickejšie sa rozvíja cestovný ruch. Banská Bystrica je sídlom Univerzity Mateja Bela. Mesto je sídlom viacerých stredných škôl a učilíšť. Zdravotníctvu dominuje jedna z najväčších a najmodernejších nemocníc na Slovensku - Nemocnica F. D. Roosevetla. Návštevníkov Banskej Bystrice zaujme aj čulý kultúrny a spoločenský život. Do operného hľadiska pozýva domácich i hostí Štátna opera,. deti i dospelých poteší profesionálne bábkové Divadlo na rázcestí. Tradičné sú najmä folklórne vystúpenia a festivaly, ale aj zborový spev, vážna hudba, stále expozície i výstavy viacerých múzeí a galérií. Banská Bystrica je významným slovenským centrom športu a turistiky. V lete láka rozsiahle a dobre vybavené plážové kúpalisko na Štiavničkách, v zime sú k dispozícii v celom okolí mesta lyžiarske vleky a zimný štadión. 
 
 
 

 

Bardejov

 

Počet obyvateľov - 33 625

Rozloha - 72,39 km2

Nemecký názov Bartfeld

Maďarský názov Bártfa

V severovýchodnom kúte Slovenska, takmer na samých hraniciach s Poľskom, leží starobylé mesto Bardejov. Podľa historikov existovalo už pred 11. storočím, no doteraz najstaršia písomná správa pochádza až z 13. storočia. Na konci 15 stor. prikročilo bohaté mesto najskôr k dobudovaniu svojho farského kostola a k doplneniu jeho interiéru o nové oltáre. Potom sa mešťania pustili do výstavby reprezentatívnej budovy radnice v centrálnej časti námestia. Obidve stavby sú dodnes najväčšími ozdobami a pýchou Bardejova. V Bardejove sa až do súčasnosti zachovalo obdivuhodné množstvo vzácnych umelecko-historických pamiatok. V roku 1950 bolo historické jadro Bardejova, kompletné vnútorné mesto so súvislo zachovaným opevnením, vyhlásené za mestskú pamiatkovú rezerváciu. Jednou z najvzácnejších kultúrnych pamiatok mesta je stredoveká Bazilika sv. Egídia. Začal sa budovať v 2. polovici 14. storočia, neskôr ju prestavali a svoju dnešnú podobu získal po katastrofálnom požiari mesta v roku 1878. So svojimi jedenástimi pôvodnými krídlovými oltármi z 15. a 16. storočia a ďalšími pamätihodnosťami je klenotnicou porovnateľnou s bohatstvom chrámov oveľa väčších miest. Budova radnice, postavená v rokoch 1505 – 1509 predstavuje na území Slovenska ojedinelú stavbu – spájajú sa tu prvky zaalpskej včasnej renesancie s doznievajúcimi neskorogotickými stavebnými a výtvarnými prejavmi. Po celom obvode podstrešnej rímsy radnice sú reliéfne kamenné plastiky. Asi najkurióznejšia z nich je umiestnená na východnej strane renesančného arkiera a predstavuje chlapca s hlavou medzi nohami a zadočkom otočeným do námestia. O pôvode figúrky sa traduje, že vznikla tesne po dokončení prác na stavbe radnice. Mestská rada údajne nevyplatila staviteľom dohodnutú sumu za práce, ktoré v stanovenom termíne ukončili, a tak jeden z majstrov pod rúškom noci pribudoval túto plastiku. Jej holý zadok pritom čistou náhodou nasmeroval na dom vtedajšieho richtára. Radnica bola viac ako 400 rokov sídlom mestskej samosprávy, centrom obchodného, spoločenského a kultúrneho života. Jej prízemie slúžilo na obchodné účely, poschodie, sprístupnené osobitným vchodom cez vežičkový arkier, potrebám magistrátu.  Obraz mesta Bardejova a jeho krásneho okolia dotvárajú a umocňujú Bardejovské Kúpele. Prvé zmienky o minerálnych prameňoch v chotári mesta sa zachovali už v stredovekej listine kráľa Bela IV. z roku 1247. Kúpele v dnešnom význame slova však vznikli až v šesťdesiatych rokoch 18. storočia.  V roku 1423 sa v Bardejove na základe nariadenia kráľa Žigmunda začala výstavba vodovodu, ktorý mal privádzať vodu do opevneného mesta a do časti vodnej priekopy. Vodovodné rúry zhotovovali z borovicových kmeňov, spájaných železnými prstencami. Na prvú inštaláciu vodovodu bolo potrebné navŕtať 1250 kusov tridsaťročných borovíc a potom každoročne vymeniť niekoľko desiatok rúr. Veľkým historickým paradoxom tohto vodovodu je jeho vyše poltisícročné fungovanie. Bol to posledný gravitačný vodovod s dreveným potrubím na európskom kontinente, ktorý pretrval až do súčasnosti. Zanikol v máji 1963. Súčasný Bardejov sa snaží nadviazať na kultúrne dedičstvo minulosti a rozvíjať kultúrne tradície. Každoročne sa v meste organizuje novodobý Bardejovský jarmok. Súčasťou jarmočného programu býva aj kontraktačno-predajná výstava Bardkontakt a v jej rámci sa organizuje odborný seminár o pamiatkach. Starú slávu stredovekého Bardejova sa pokúšajú svojim súčasníkom sprítomniť aj organizátori Rolandových hier. Už viac ako polstoročie uplynulo od vyhlásenia Bardejova za mestskú pamiatkovú rezerváciu a od začiatku systematickej záchrany a obnovy pamiatok v tomto meste. Dosiahnuté výsledky ocenila aj kultúrna Európa Zlatou európskou medailou a svet zápisom do Zoznamu svetového dedičstva - UNESCO.

 

 

 

Bratislava

 

Počet obyvateľov - 413 192

Rozloha - 367,66 km2

Nemecký názov Pressburg

Maďarský názov Pozsony

Bratislava leží na oboch brehoch Dunaja na rozhraní troch krajinných celkov: Borskej nížiny, Malých Karpát a Podunajskej roviny. Bratislava je najväčším mestom Slovenska. Dejiny tohto starobylého mesta siahajú až do praveku. Prvé stopy po trvalom osídlení sa viažu k mladšej dobe kamennej pred 4500 rokmi. Mesto vyrástlo tam, kde sa rieka Dunaj stretáva s masívom Karpát i s posledným výbežkom Álp. Tu sa stretávajú dve veľké nížiny - Viedenská a Komárňanská panva. Cez Bratislavu prechádzali rôzne kmene a etniká iných kultúr. Najvýznamnejším boli Kelti, ktorí vybudovali mesto - oppidium. Keltský kmeň v 2. storočí pred n. l. založil na území mesta významné mocenské centrum s obrannou funkciou, kde hradný kopec tvoril obrannú baštu. Keltské oppidum zaberalo celý hradný vrch týčiaci sa nad hladinou Dunaja. Bratislavské oppidum sa preslávilo razením mincí, z ktorých najznámejšie sú s nápisom Biatec. Príčina zániku oppida bol vplyv vpádu Dákov. Zvyšky keltského obyvateľstva tu však žili až do rímskej okupácie pravého dunajského brehu. Bratislava sa v rímskom období ocitla priamo na hranici Rímskej ríše. Rimania na troskách po Keltoch vybudovali svoju strážnu stanicu. Archeologické nálezy dokazujú rímsku stavebnú architektúru aj v priestoroch Starého mesta alebo v Dúbravke, kde boli nájdené základy rímskych kúpeľov a na Devíne. Predkovia dnešných obyvateľov Slovenska Slovania prišli na územie terajšieho mesta v 5. a 6. storočí n. l. a slovanské hradiská v Bratislave a na neďalekom Devíne sa stali v 9. storočí centrami spoločného štátu západoslovenských kmeňov – Veľkomoravskej ríše. V nasledujúcom storočí sa vznikajúce mesto začlenilo do Uhorského kráľovstva. Bratislavský hrad sa stal dôležitým pohraničným hradom. Stal sa tak najdôležitejším hospodárskym a správnym centrom uhorského pohraničia a strediskom cirkevnej organizácie. Bratislavský hrad a jeho okolie sa tak stali terčom mnohých vojenských útokov. Neskôr v 11. a 12. storočí bol najlepšie opevnený hrad v Uhorskom kráľovstve.V období Veľkej Moravy bol Bratislavský hrad jeden z najvýznamnejších mocensko správnych centier, neskôr sídlo cirkevnej správy /prepošstvo/ a územnej správy Uhorska. Bratislava získala rozsiahle mestské privilégiá v roku 1291 od kráľa Ondreja III. Začiatkom 16. storočia - v období tureckých výbojov do strednej Európy a spojenia Uhorského kráľovstva s habsburským mocnárstvom - sa stala Bratislava korunovačným mestom. V bratislavskom Dóme sv. Martina v roku 1563 korunovali 1. kráľa Uhorska - Maximiliána II., ktorý bol od roku 1564 aj rímskym a nemeckým cisárom. Za takmer 300 rokov korunovali v Bratislave 10 kráľov, Máriu Teréziu ako jedinú panovníčku a 8 kráľovien - manželiek. Posledného z nich Ferdinanda V., korunovali v roku 1830. Posledný uhorský snem sakonal v Bratislave roku 1848. Ľudovít Štúr tam predniesol slávnu reč na obhajobu práv Slovákov.  V medzivojnovom období bol vznik moderných vysokých škôl, vedeckých a kultúrnych inštitúcii celoeurópskeho významu významným krokom. V tomto čase mesto zaznamenávalo urbanistický, architektonický, priemyselný a výrobný rozvoj smerom ku kvalite. Až do druhej svetovej vojny tu žili viaceré národnostné a kultúrne spoločenstvá ako slovenské, nemecké, maďarské, židovské, české, chorvátske a iné. Hospodárska kríza v tridsiatych rokoch zasiahla aj Bratislavu. Mnoho priemyselných podnikov znižovalo výrobu, niektoré zatvorili. Robotníci strácali prácu a bieda mimoriadne rástla. K tomu sa pridalo stupňovanie politického napätia, ktoré malo za následok rozpad ČSR a dňa 14. marca 1939 po rozbití ČSR sa stala Bratislava hlavným mestom samostatného Slovenska. Mesto sa stalo sídlom prezidenta, parlamentu, vlády a všetkých úradov štátnej správy. Stratilo však časť svojho územia, pretože súčasťou Nemecka sa stala Petržalka a Devín. Bratislavu priamo zasiahli aj udalosti druhej svetovej vojny. Od júna 1944 do apríla 1945 trvala v meste vojnová situácia, kedy mesto bolo v rukách nemeckej armády a Bratislavu oslobodila až Sovietska armáda. Po druhej svetovej vojne sa situácia v Bratislave zmenila. Hneď po oslobodení z mesta odsunuli väčšinu obyvateľstva nemeckej a maďarskej národnosti a rozhodnutím Národného výboru sa uskutočnilo pripojenie susediacich obcí k mestu a vznikla tzv. Veľká Bratislava. Po februári 1948 sa Československo stalo súčasťou socialistického tábora. V Bratislave to malo za následok vybudovanie silných a istých hraníc voči Západu. Časti mesta sa dostali do pohraničného pásma a časť obyvateľov sa musela presťahovať do centra. Do života obyvateľov zasiahli aj komunistické represálie, kedy bolo veľa ľudí zatknutých a tisíce obyvateľov, obvinených z buržoázneho zmýšľania boli násilne vysťahované.  Ďalším významným politickým aktom, ktorý sa odohral v Bratislave, bolo podpísanie Zákona o Československej federácii 30. novembra 1968 na zrekonštruovanom Bratislavskom hrade. Týmto zákonom získala Bratislava štatút hlavného mesta Slovenskej socialistickej republiky. Ďalší vývoj mesta sa niesol v znamení rozvoja priemyselnej výroby, búranie historického jadra, výstavby nových sídlisk a nevhodných dopravných stavieb. Najmä budovanie mosta SNP a nábrežných komunikácii viedlo k veľkoplošnej likvidácii, pri ktorej bola zničená historická zástavba Podhradia a dunajského nábrežia. Napriek tomu je mesto už dnes významným dopravným uzlom cestnej, železničnej, leteckej a vodnej dopravy a jeho poloha na križovatke obchodných ciest mu predurčila stať sa vstupnou bránou nielen na Slovensko, ale aj do celého stredoeurópskeho regiónu. Úderom dvanástej hodiny z 31. decembra 1992 na 1. januára 1993 prestalo Československo po druhý krát existovať. Bratislava sa opäť stala hlavným mestom samostatného Slovenska. Status hlavného mesta znamenal radikálne zmeny v charaktere mesta. O Bratislave sa na začiatku 90-tych rokov návštevníci vyjadrovali ako o meste, v ktorom sa práve skončila vojna. V súčasnosti je považovaná za jeden z najdynamickejšie sa rozvíjajúcich a najperspektívnejších regiónov v Európe. Dnes v Bratislave žije takmer 500 000 obyvateľov. Je sídlom prezidenta, Národnej rady SR, vlády SR, ministerstva, diplomatických zastupiteľstiev a iných dôležitých úradov. Mnohí študenti tam navštevujú mnohé fakulty. V Bratislave je Slovenské národné divadlo, Nová Scéna, divadlo Astorka, Slovenská filharmónia, Lúčnica, SĽUK, Slovenská národná galéria, Slovenské národné múzeum, Slovenský rozhlas, Slovenská televízia a mnohé ďalšie. V Bratislave i po celom Slovensku pracujú amatérske i neštátne kultúrne telesá.
 
 
 
 
K

Košice

Počet obyvateľov - 240 688

Rozloha - 237,05 km2

Nemecký názov Kaschau

Maďarský názov Kassa

    Košice, druhé najväčšie mesto na Slovensku s takmer tristotisíc obyvateľmi, sú prirodzenou metropolou východného Slovenska už od čias svojho vzniku. Vyrástli na podhorí Slovenského Rudohoria, v mieste, kadiaľ odpradávna prechádzali obchodné cesty spájajúce Južnú Európu s oblasťami Baltu. Časom sa ich sieť rozšírila aj o trasy vedúce zo západu na východ, z Rakúska, Čiech a Sliezska smerom do Holíča do Ruska. Po tom, čo existovali už od sklonku 12. storočia v podobe Kráľovskej osady, povzniesli sa prispením kolonistov z Dolného Saska v druhej polovici 13. storočia sa skutočné mesto obohnané hradbami. Stredoveké dejiny mesta sú úzko spojené s obchodom a remeslom. Košice boli jednak sídlom mnohých remesiel združených v desiatkach cechov, jednak centom, sústreďujúcim výrobné prebytky zo širšieho okolia, z ktorými potom obchodovali na Balkáne, hlavne však v severných častiach Európy, v oblasti Hanzovných miest. V diaľkovom obchode boli Košice pojmom počas celého 14.a 15. storočia. V tomto čase získali výsady slobodného kráľovského mesta a stali sa jedným z najbohatších a najväčších miest Uhorska. Vtedy tiež vznikli ich najkrajšie stavebné pamiatky. Od počiatku 16. storočia však kupecká sláva Košíc začala upadať. Po období ekonomického rozkvetu a relatívneho mieru, prežívali Košice v 16. a 17. storočí veľmi rušné časy spôsobené Tureckým ohrozením krajiny i sériou stavovských povstaní, počas ktorých často prechádzali z rúk do rúk bojujúcich strán. K tomu sa naviac pridala reformácia a časom i protireformácia. V súvislosti s častými vojnami boli Košice prestavané na najsilnejšiu uhorskú mestskú pevnosť a bolo v nich sídlo kapitanátu. Napriek rinčaniu zbraní sa v tejto dobe stalo mesto aj sídlom univerzity v roku 1657 a stredného školstva, spojeného s rekatolizáciou. Pôsobili tu tlačiarne, a stavali sa tu nové kostoly. Zmätky nastupujúceho novoveku vystriedal mier a postupný rozkvet v 18. a 19. storočí. Košice sa vzchopili z ekonomického a demografického úpadku. Rástla tu nová baroková architektúra, ktorú vystriedal klasicizmus a romantizmus. Do mesta sa sťahovala šľachta, pestovalo sa umenie, divadlo, spoločenský život. Po vojnových udalostiach rokov 1848- 1849 sa rozmach mesta urýchlil. Do konca 19. storočia sa stalo jedným z najvýznamnejších priemyselných miest Uhorska. Vzrástlo čo do veľkosti i krásy a stalo sa akýmsi taviacim kotlom národov Nemcov, Maďarov, Slovákov, Židov, ale i rôznych náboženstiev a kultúr. Túto vlastnosť si Košice podržali až do polovice 20. storočia, napriek tomu, že od konca roka 1918 sa stali súčasťou Československej republiky a na krátky čas, v roku 1919 súčasťou Republiky Rád. Až okupácia, v rokoch 1938 až 1945 znamenal opäť ekonomicky a demograficky úpadok a hlavne zánik významnej židovskej komunity v meste. Na konci 2. svetovej vojny boli Košice načas hlavným mestom obnoveného Československa. Historické centrum mesta je najväčšou mestskou pamiatkovou rezerváciou na Slovensku. Bola vyhlásená v roku 1983. Zo všetkých slovenských pamiatkových rezervácií eviduje aj najviac pamiatkovo chránených objektov, ktorých je 501. Jadro mesta pretína šošovkovito roztiahnuté námestie. Po jeho dĺžke pretekal Čermeľský potok. Jeho imitácia bola v severnom a južnom úseku ulice inštalovaná v roku 1996. Dóm svätej Alžbety je najväčšou gotickou katedrálou na Slovensku. Bol budovaný od konca 14. storočia do roku 1508.  Dóm má aj samostatnú zvonicu, ktorou je dodnes funkčná - Urbanova veža. V severnej časti sa nachádzala mestská radnica, od 18. storočia ju však nahradila reduta s divadlom. Dnešná honosná budova Štátneho divadla bola postavená v roku 1899. Ulica je po celej svojej dĺžke lemovaná meštianskymi domami a šľachtickými palácmi.  Na námestí stoja reprezentatívne budovy Východoslovenského múzea a Úradu Košického samosprávneho kraja. Vo východnej časti historického jadra vznikla spojením dvoch gotických meštianskych domov Miklušova väznica. Medzi ňou a pozostatkom košického mestského opevnenia Katovou baštou sa nachádza Kavlínsky kostol. Vo dvore muzeálneho komplexu Katovej bašty vybudovali repliku exilového tureckého domu Františka I.  Rákociho Rodošto. Na vrchu Hradová stál v stredoveku Košický hrad. Značná časť jeho základov bola archeologicky preskúmaná a odkrytá v roku 1996.
 
 
 

P

Prešov

Počet obyvateľov - 91 638

Rozloha - 70,43 km2

Nemecký názov Eperies / Preschau

Maďarský názov Eperjes

Prvá zachovaná písomná zmienka o Prešove je v listine kráľa Belu IV. z roku 1247. V roku 1299 udelil Prešovu kráľ Ondrej III. mestské výsady. Mesto Prešov leží na 49° severnej zemepisnej šírky a 21° 15' východnej zemepisnej dĺžky, približne v strede regiónu východného Slovenska, obkolesené Košickou kotlinou, Slanskými vrchmi a Šarišskou vrchovinou. Nadmorská výška historického centra, ktoré je vyhlásené za národnú kultúrnu pamiatku, je 252 metrov nad morom. Prešov má rozlohu 73, 14 km2, je tretie najväčšie mesto na Slovensku a zároveň je metropolou 2. najväčšieho kraja na Slovensku, ktorý pozostáva z 13 okresov. Plní funkciu významného administratívneho centra. Mesto Prešov dnes tvoria štyri katastrálne územia : Prešov, Solivar, Nižná Šebastová a Šalgovík. Žije tu cca 93 000 obyvateľov. V národnostnej štruktúre výrazne dominujú Slováci, ktorí tvoria 94, 7% celkového počtu obyvateľov. Z národnostných a etnických menšín sú zastúpení : Ukrajinci 1,4%, Rómovia 1,2%, Česi 1%, Maďari 0,2%. V náboženskej štruktúre najväčší podiel majú rímskokatolíci 57,8%, ďalej nasledujú gréckokatolíci 7,1%, evanjelici a. v. 4,1%, pravoslávni 1,1% a vyznávači ostatných vierovyznaní 0,8%. V oblasti kultúry má Prešov dve stále divadelné scény - Divadlo Jonáša Záborského a Divadlo Alexandra Duchnoviča. V meste sú tri kiná s kapacitou 1 270 miest, amfiteáter pre 6 000 divákov. Najvýznamnejšími knižnicami v Prešove sú Štátna vedecká knižnica, Univerzitná knižnica a Knižnica P. O. Hviezdoslava. Zaujímavé múzejné zbierky zhromažďuje a vystavuje vo viacerých expozíciách Krajské múzeum. Unikátna je stála expozícia Bárkányovej zbierky judaík v Židovskej ortodoxnej synagóge. Pozoruhodné výstavy výtvarného umenia pripravuje Šarišská galéria. Sieť kultúrnych zariadení dopĺňa Hvezdáreň a planetárium, Šarišské osvetové stredisko. V meste sa nachádza pestrá paleta športových zariadení. Patrí k nim futbalový štadión FC Tatran Prešov s kapacitou 16 000 divákov, zimný štadión VTJ Farmakol Prešov pre 6 500 divákov, mestská viacúčelová hala pre 5 500 divákov. Letné kúpaliská sú na sídl. III a Delni. Prímestskej rekreácii slúžia lokality Sigord - Zlatá Baňa v Slánskych vrchoch, Drienica - Lysá v Čergove, údolie Svinky a Hornádu v Čiernej hore. Prešov má dlhoročné tradície v oblasti vzdelávania. Základné vzdelanie poskytuje 22 základných škôl. Popri štátnych školách sú tu aj alternatívne školy - cirkevné a súkromné. Rozvinuté je aj stredné školstvo. Zastúpené je 37 školami. Mesto Prešov je vysokoškolským centrom. Sídli tu Prešovská univerzita s Filozofickou fakultou, Fakultou humanitných a prírodných vied, Pedagogickou fakultou, Gréckokatolíckou bohosloveckou fakultou, Pravoslávnou bohosloveckou fakultou a Fakultov športu. Súčasťou univerzity je aj Inštitút turizmu a hotelového manažmentu. Technické vzdelanie poskytuje Fakulta výrobných technológií Technickej univerzity v Košiciach so sídlom v Prešove. Odvetvová štruktúra priemyslu, umiestneného v Prešove, je výrazne diverzifikovaná. Najvýznamnejším je strojársky, kovospracujúci a konfekčný priemysel. Nachádza sa tu aj drevospracujúci priemysel, ktorý zastupujú dva veľké podniky a už tradične polygrafický priemysel. Rozsiahly je potravinársky priemysel. Reprezentuje ho 7 väčších podnikov. Unikátnym podnikom boli Solivary a. s., jediný závod na ťažbu a spracovanie soli na Slovensku, ktorý už dnes nie je v prevádzke. Priemyselnú štruktúru dopĺňa celý rad menších podnikov a výrobných družstiev.

 

 

S

Sabinov
Počet obyvateľov - 12 715

Rozloha - 23,4 km2

Nemecký názov Zeben

Maďarský názov Kisszeben

Sabinov je mesto, ktoré vzniklo odvodením od pôvodného slovenského názvu v nárečovej podobe Sabinov. Prvá písomná zmienka o Sabinove ako o v tom čase už značne rozvinutej kráľovskej obci je z roku 1248. Jej obyvatelia sa zaoberali prevažne roľníctvom, až neskôr sa začala rozvíjať remeselná výroba. Významným medzníkom v jeho ďalšom vývoji bol 28. január 1299, kedy mu uhorský kráľ Ondrej III. udelil spolu s Prešovom a Veľkým Šarišom spišské práva - právo voliť richtára a farára, právo súdu, lovu a rybolovu, oslobodenie od daní, mýta, cla a vojenskej služby. Od toho dňa sa mení právne postavenie Sabinova, ktorý sa stáva mestom. V roku 1405 bol Sabinov povýšený na slobodné kráľovské mesto, čo mu prinieslo ďalšie privilégiá. Koncom 15. storočia sa stal Sabinov členom Pentopolitany - združenia piatich východoslovenských miest.  Sabinov mal čisto slovenské obyvateľstvo do polovice 13. storočia, kedy sa tu usadili nemeckí prisťahovalci. O početnosti nových usadlíkov svedčia údaje zo 14. - 16. storočia, kedy mali obe národnosti vlastné protestantské kostoly a kazateľov. Obdobie 16.-18. storočia bolo v znamení rozkvetu, neskôr hospodárskeho úpadku mesta.  V období reformácie bol Sabinov známy svojím školstvom. Od októbra 1740 existovalo v Sabinove piaristické gymnázium, ktoré v roku 1784 presídlilo do vlastnej budovy, dnešného múzea. V rokoch 1867 - 1877 žil v meste u svojho brata významný štúrovec Bohuš Nosák-Nezabudov, pôsobil tu tiež pokrokový učiteľ Samuel Fábry a slovenský básnik Ján Cuker. V období po I. svetovej voje tu žili a tvorili výtvarní umelci Bandy Cirbus a Ernest Stenhura aj spisovateľka Jolana Cirbusová a Anton Prídavok. Neskôr sa v meste zakladajú rôzne kultúrne krúžky a organizácie. V rokoch 1922 - 1924 úspešne pracoval divadelný krúžok Palárik pod vedením Janka Borodáča, ktorý pôsobil v Sabinove ako učiteľ. Život mesta, podobne ako celej Európy, bol v prvej polovici nášho storočia poznačený svetovou hospodárskou krízou, ktorá vyústila do II. svetovej vojny. Jej útrapy tvrdo dopadli aj na Sabinovčanov. Väčšina židovských obyvateľov, ktorých bolo v tom čase v Sabinove veľa, bola odvlečená do koncentračných táborov, z ktorých sa len málokto vrátil. V januári roku 1945 bolo mesto oslobodené rýchlym postupom vojsk Červenej armády smerom od Dukly cez Prešov a Bardejov na západ. V roku 1993 bola na dome na Námestí slobody č. 43 odhalená pamätná doska a reliéf, venovaná vynikajúcemu surrealistickému maliarovi Tivadarovi Kosztka – Csontvárymu. Medzi kultúrno historické pamiatky v Sabinove patria aj gotický Kostol Sťatia sv. Jána Krstiteľa z prelomu 13. a 14. storočia, pôvodne gotický a neskôr zbarokizovaný kostolík Nepoškvrneného Počatia Panny Márie zo 14. storočia, Kostol Očisťovania Panny Márie v Orkucanoch, kaplnka Trpiaceho Spasiteľa, kaplnka sv. Jána Nepomuckého a kaplnka Panny Márie. Gréckokatolícky Chrám Najsvätejšieho Srdca Ježišovho v Sabinove bol v roku 1999 povýšený na diecézne pútnické miesto. Historické jadro Sabinova bolo vyhláškou Okresného úradu v Prešove č. 2/93 vyhlásené za pamiatkovú zónu. Zachované sú časti bášt a časť hradobného múru. Kultúrnou pamiatkou je aj budova evanjelického lýcea a neskôr piaristického gymnázia v strede Námestia slobody. Predmetom pamiatkárskej ochrany je 30 meštianskych domov,ktoré obklopujú Námestie slobody.Na mestskom cintoríne-cenné hrobky významných osobností (napr. Bohuš Nosák-Nezábudov). Pre návštevníkov mesta je zaujímavý aj fakt,že sa tu natáčal slovenský film Obchod na korze, ktorý bol ocenený Zlatým Oscarom.
 
 
 
 

Senec

Počet obyvateľov - 17 289

Rozloha - 38,71 km2

Nemecký názov Wartberg

Maďarský názov Szenc

 

 

 

 

Senica

Počet obyvateľov - 20 320

Rozloha - 50,32km2

Nemecký názov Senitz

Maďarský názov Szenice

 

 

 

 

Sereď

Počet obyvateľov - 16 214

Rozloha - 30,45 km2

Nemecký názov 

Maďarský názov Szered

 

 

 

 

Sečovce

Počet obyvateľov - 8 249

Rozloha - 32,29 km2

Nemecký názov 

Maďarský názov Gálszécs

 

 

 

 

Skalica

Počet obyvateľov - 14 466

Rozloha - 60,01 km2

Nemecký názov Skalitz

Maďarský názov Szakolca

 

 

 

 

Sliač

Počet obyvateľov - 5 095

Rozloha - 39,83 km2

Nemecký názov 

Maďarský názov Szliács

 

 

 

 

 

Sládkovičovo

Počet obyvateľov - 5 465

Rozloha - 29,09 km2

Nemecký názov Diosek 

Maďarský názov Diószeg

 

 

 

 

Snina

Počet obyvateľov - 20 701

Rozloha - 58,61 km2

Nemecký názov Snina

Maďarský názov Szinna

 

 

 

 

Sobrance

Počet obyvateľov - 5 992

Rozloha - 10,68 km2

Nemecký názov Sobranz

Maďarský názov Szobránc

 

 

 

 

Spišská Belá

Počet obyvateľov - 6 411

Rozloha - 33,94 km2

Nemecký názov Zipser Bela

Maďarský názov Szepesbéla

 

 

 

 

Spišská Nová Ves

Počet obyvateľov - 37 948

Rozloha - 66,67 km2

Nemecký názov Zipser Neudorf

Maďarský názov Igló

 

 

 

 

Spišská Stará Ves

Počet obyvateľov - 2 270

Rozloha - 17,53 km2

Nemecký názov Altendorf

Maďarský názov Szepesófalu

 

 

 

 

Spišské Podhradie

Počet obyvateľov - 4 075

Rozloha - 24,94 km2

Nemecký názov Kirchdrauf

Maďarský názov Szepesváralja

 

 

 

 

Spišské Vlachy

Počet obyvateľov - 3 627

Rozloha - 42,21 km2

Nemecký názov Wallendorf

Maďarský názov Szepesolaszi

 

 

 

 

Stará Turá

Počet obyvateľov - 9 338

Rozloha - 50,94 km2

Nemecký názov Allturn

Maďarský názov Ótura

 

 

 

 

 

Stará Ľubovňa

Počet obyvateľov - 16 334

Rozloha - 30,8 km2

Nemecký názov Altlublau

Maďarský názov - Ólubló

 

 

 

 

Stropkov

Počet obyvateľov - 10 905

Rozloha - 24,67 km2

Nemecký názov Stroppkau

Maďarský názov Sztropkó

 

 

 

 

Strážske

Počet obyvateľov - 4 404

Rozloha - 24,77 km2

Nemecký názov Straschke

Maďarský názov Őrmező

 

 

 

 

Stupava

Počet obyvateľov - 9 345

Rozloha - 61,18 km2

Nemecký názov Stampfen

Maďarský názov Stomfa

 

 

 

 

Svidník

Počet obyvateľov - 11 602

Rozloha - 19,92 km2

Nemecký názov 

Maďarský názov Felsővízköz

 

 

 

 

Svit

Počet obyvateľov - 7 605

Rozloha - 4,51 km2

Nemecký názov 

Maďarský názov Szvit

 

 

 

 

Svätý Jur

Počet obyvateľov - 5 229

Rozloha - 39,87 km2

Nemecký názov Sankt Georgen

Maďarský názov Szentgyörgy

 

 

 

 

Šahy

Počet obyvateľov - 7 607

Rozloha - 42,73 km2

Nemecký názov Eipelschlag

Maďarský názov Ipolyság

 

 

 

 

Šaľa

Počet obyvateľov - 23 440

Rozloha - 44,97 km2

Nemecký názov Vágsellye

Maďarský názov Schala

 

 

 

 

Šamorín

Počet obyvateľov - 12 801

Rozloha - 44,35 km2

Nemecký názov Sommerein

Maďarský názov Somorja

 

 

 

 

Šaštín - Stráže

Počet obyvateľov - 5 102

Rozloha - 41,95 km2

Nemecký názov Schoßberg-Strascha

Maďarský názov - Sasvár-Morvaőr

 

 

 

 

Štúrovo

Počet obyvateľov - 10 851

Rozloha - 13,44 km2

Nemecký názov Parkan

Maďarský názov Párkány

 

 

 

 

Šurany

Počet obyvateľov - 10 155

Rozloha - 59,81 km2

Nemecký názov Zeben

Maďarský názov Nagysurány

 

 

 

T

Tisovec

Počet obyvateľov - 4 309

Rozloha - 123,43 km2

Nemecký názov Theißholz

Maďarský názov Tiszolc

 

 

 

 

Tlmače

Počet obyvateľov - 3 813

Rozloha - 4,64 km2

Nemecký názov 

Maďarský názov Garamtolmács

 

 

 

 

Topoľčany

Počet obyvateľov - 27 124

Rozloha - 27,58 km2

Nemecký názov Topoltschan

Maďarský názov Nagytapolcsány

 

 

 

 

Tornaľa

Počet obyvateľov - 7 474

Rozloha - 57,77 km2

Nemecký názov 

Maďarský názov Tornalja

 

 

 

 

Trebišov

Počet obyvateľov - 24 408

Rozloha - 70,16 km2

Nemecký názov Trebischau

Maďarský názov Tőketerebes

 

 

 

 

Trenčianske Teplice

Počet obyvateľov - 4 161

Rozloha - 10,45 km2

Nemecký názov Trentschin-Teplitz

Maďarský názov Trencsénteplic

 

 

 

 

Trenčín

Počet obyvateľov - 55 832

Rozloha - 82 km2

Nemecký názov Trentschin

Maďarský názov Trenscén

 

 

 

 

Trnava

Počet obyvateľov - 66 219

Rozloha - 71,54 km2

Nemecký názov Tyrnau

Maďarský názov Nagyszombat

 

 

 

 

Trstená

Počet obyvateľov - 7 481

Rozloha - 82,54 km2

Nemecký názov Bingenstadt

Maďarský názov Trzstena

 

 

 

 

Turzovka

Počet obyvateľov - 7 772

Rozloha - 34,98 km2

Nemecký názov 

Maďarský názov Turzófalva

 

 

 

 

Turčianske Teplice

Počet obyvateľov - 6 679

Rozloha - 33,48 km2

Nemecký názov Bad Stuben

Maďarský názov Stubnyafürdő

 

 

 

 

Tvrdošín

Počet obyvateľov - 9 360

Rozloha - 56,55 km2

Nemecký názov Turdoschin

Maďarský názov Turdossin

 

 

V

Veľké Kapušany

Počet obyvateľov - 9 371

Rozloha - 29,62 km2

Nemecký názov 

Maďarský názov Nagykapos

 

 

 

 

Veľký Krtíš

Počet obyvateľov - 12 853

Rozloha - 15,03 km2

Nemecký názov 

Maďarský názov Nagykürtös

 

 

 

 

Veľký Meder

Počet obyvateľov - 8 869

Rozloha - 55,55 km2

Nemecký názov 

Maďarský názov Nagymegyer

 

 

 

 

Veľký Šariš

Počet obyvateľov - 5 404

Rozloha - 25,73 km2

Nemecký názov Groß-Scharosch

Maďarský názov Nagysáros

 

 

 

 

Vranov nad Topľou

Počet obyvateľov - 23 225

Rozloha - 34,36 km2

Nemecký názov Vronau an der Töpl

Maďarský názov Varannó

 

 

 

 

Vrbové

Počet obyvateľov - 6 212

Rozloha - 13,97 km2

Nemecký názov Werbau

Maďarský názov Verbó

 

 

 

 

Vráble

Počet obyvateľov - 8 983

Rozloha - 38,31 km2

Nemecký názov 

Maďarský názov Verebély

 

 

 

 

Vrútky

Počet obyvateľov - 7 579

Rozloha - 18,66 km2

Nemecký názov Ruttek

Maďarský názov Ruttka

 

 

 

 

Vysoké Tatry

Počet obyvateľov - 4 222

Rozloha - 360,13 km2

Nemecký názov Hohe Tatra

Maďarský názov Magastátra

 

 

 

Z

Zlaté Moravce

Počet obyvateľov - 12 286

Rozloha - 27,15 km2

Nemecký názov Goldmorawitz

Maďarský názov Aranyosmarót

 

 

 

 

Zvolen

Počet obyvateľov - 43 311

Rozloha - 98,73 km2

Nemecký názov Altsohl

Maďarský názov Zólyom

Mesto Zvolen ležiace na strednom Slovensku sa rozprestiera vo Zvolenskej kotline. Čo sa týka minulosti jedná sa o 3. najstaršie mesto našej vlasti. Stopy po osídlení siahajú až do staršej doby kamennej. Viaceré nálezy a vykopávky pri riekach Slatina a Hron svedčia o intenzívnom osídľovaní v mladšej dobe kamennej, dobe bronzovej, laténskej, rímskej, v období sťahovania národov, či počas Veľkej Moravy. Prechádzala tadiaľto aj významná cesta Via Magna. Už od začiatku Uhorska bol Zvolen významným sídlom. Ako osada existoval pred Tatárskym vpádom v roku 1241. Bol postavený Horný a Dolný hrad – dnes Pustý hrad a pod ním vznikla osada Zvolen. Tatári územie úplne spustošili, no Belo IV. sa pričinil o obnovu mesta. V decembri 1243 obnovil výsady. Obyvateľom bola zaručená slobodná voľba richtára, farára, odvolanie sa proti rozsudku priamo u kráľa. Zároveň boli oslobodení od mýta a mohli ťažiť kameň a drevo. Zvolen priamo podliehal panovníkovi. Veľmi významný bol starý hrad, kde bolo sídlo zvolenskej veľžupy, do ktorej patrilo Pohronie, Liptov, Turiec a Orava. Ľudovít I. dal v roku 1382 postaviť nový zámok v gotickej podobe. Počas stredoveku sa tu dosť často zdržiavali panovníci, napr. Matej s manželkou Beatrix. V 15. storočí sa na zámku bol častým hosťom J. Jiskra z Brandýsa. Pre jeho historickú, umeleckú a architektonickú hodnotu bol vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku. Po rekonštrukcii v roku 1969 bola doň premiestnená expozícia Slovenskej národnej galérie. Zvolen zohral významnú rolu aj v období protitureckých bojov. Bránil vstupu Turkov do územia stredoslovenských banských miest. Viaceré obce v okolí boli vypálené. Zlé spomienky zanechali aj vodcovia protihabsburských povstaní, najmä vojská F. Rákociho mesto takmer uplne vypálili. K zažehnaniu dôsledkov vojenských udalostí 16. – 18. storočia prispela usilovnosť obyvateľov a osvietenskí panovníci. Mesto malo výnosy z chovu oviec, mlynov, pivovaru atď. Do roku 1775 bolo vo Zvolene aj sídlo župy, ktorá potom prešla do Banskej Bystrice. Významnými feudálnymi rodmi v meste a okolí boli Esterházyovci, Koháryovci a Ostrolúckovci. Zachovalo sa niekoľko domov mešťanov a feudálov postavených v renesančnom, barokovom, či klasicistickom slohu, napr. budova mestskej radnice (Vlastivedné múzeum), Finkova kúria.. Medzi známe osobnosti tu pôsobiace patrili Matej Bel, Andrej Sládkovič, spisovateľ a novinár Mikuláš Štefan Ferienčík, zakladatľ slov. múzejníctva A. Kmeť, spisovateľky Terézia Vansová a Elena Marothy Šoltésová. Zvolenskí národovci Juraj Bánik, dr. Jozef Kozáček a Andrej Lange sa pričinili o zvolenie Ľudovíta Štúra v októbri 1847 za poslanca do Uhorského snemu za mesto Zvolen. V 2. polovici 19.storočia sa vytvorili predpoklady na hospodársky rozvoj. Prispela tomu najmä výstavba železničnej trate Budapešť – Lučenec – Vrútky. Postupne sa Zvolen stal križovatkou piatich smerov. Koncom 19. a začiatkom 20. storočia silnelo nár. hnutie. Nastal rozvoj hospodárstva školstva, kultúry a umenia. V 1900 – 1909 v meste pôsobili 2 tlačiarne, ktoré už v tom období tlačili slovenské knihy a časopisy.  V 1. svetovej vojne bojovalo 1860 Zvolenčanov z toho 88 sa z frontu nevrátilo. Po vojne vznikla 1. ČS republika a Zvolen naďalej pokračoval v rozmachu. Mesto malo výhodnú polohu v centre župy a tak sem prichádzali nové osobnosti a možnosti rozvoja. V 1921 tu žilo 9 000 obyvateľov. Začali sa stavať župné domy, stavali sa nové ulice za hradbami, postavili sa legiodomy, budovy dievčenskej školy, nemocnice, okresného súdu, štátneho reformného gymnázia Dr. Miloša Štefanoviča. V 1925 bola dokončená železnica do Krupiny. Rozširovala sa sieť obchodov a služieb. Vznikli nové hoteli ( Grand, pri zámku, pri starej stanici ), nové pobočky peňažných ústavov – Légiobanka, Tatrabanka, Nár. záložňa. Začali sa stavať kasárne a letisko na Sliači. Hlavné cirkvi boli rímskokatolícka, evanjelická augsburského vyznania, židovská obec a upadajúca kalvínska cirkev. Vznik Slovenského štátu znamenal začlenenie Zvolena do Pohronskej župy so sídlom v Banskej Bystrici.   V 1940 žilo vo Zvolene približne 13 000 obyvateľov. Aj počas 2. svetovej vojny pokračovala výstavba. Napredoval aj kultúrny život. V 1942 bolo založené Mestské múzeum. Z hľadiska ľudského potenciálu, strategickej polohy, politickej sily, bol Zvolen v čase SNP popri Banskej Bystrici najdôležitejším mestom. Železničiari zhotovili 3 pancierové vlaky, fungovala vojenská nemocnica. Dôležité úlohy zohrali aj letiská Tri Duby na Sliači a v Zolnej. Po obsadení mesta Nemcami nastali ťažké časy. Nastal teror, represie, prenasledovanie. 2 mesiace po oslobodení Lučenca v 1945 bol aj Zvolen oslobodený 2. ukrajinským frontom, ktorého súčasťou boli aj rumunskí vojaci. Nad mestom boli vybudované ústredné cintoríny na počesť padlých vojakov. V 1948 nastal prevrat a začalo sa 40 ročné obdobie totalitného režimu. Nastali mnohé zmeny. Stavali sa závody, sídliská. Došlo k plynofikácii, výstavbe a rekonštrukcii zdravotníckych, školských, kultúrnych, športových a rekreačných objektov. Zvolen si upevňoval postavenie v oblastiach lesníctva, strojárstva, drevárstva, poľnohospodárstva, vzdelávania, kultúry ( Akademický Zvolen, ZHZ ). Z výskumných ústavov dominujú LVÚ a VÚSAM.  Ďalšie zmeny nastali v novembri 1989. Začatá transformácia pokračovala aj po vzniku samostatnej SR. Realizovalo sa mnoho projektov. Rekonštrukcia DJGT, elektrifikácia železničnej trate, prestavali sa objekty starých kasární, vybudoval sa obchvat južnej časti. Prebehli rekonštrukcie tržnice, 1. časti námestia SNP ako aj iných ulíc. Do Zvolena bolo premiestnené velenie vzdušných síl ASR. V novom územnosprávnom členení bol okres Zvolen oklieštený o okresy Detva a Krupina. Škoda, že sa nepodarilo presadiť, aby mesto sa stalo sídlom VÚC. 

 

 

 

Žarnovica

Počet obyvateľov - 6 476

Rozloha - 30,4 km2

Nemecký názov Scharnowitz

Maďarský názov Zsarnóca

Z archeologického hľadiska sa oblasť Žarnovice a jej okolia zdá byť málo preskúmaná. Ani hlboké sondy pri budovaní sídliska v meste nepriniesli žiadne údaje, ktoré by vniesli novšie poznatky. Meno Žarnovica je slovanského pôvodu a súvisí s výrobou žarnovov. Doteraz sa ale nepodarilo nájsť doklady, ktoré by túto výrobu potvrdili. Množstvo dokladov však svedčí o výrobe mlynských kameňov v Novej Bani, Hliníku nad Hronom. Vynára sa otázka, kde treba hľadať pôvodný kameňolom v okolí Žarnovice. Za pôvodný lom, ktorý pravdepodobne dal meno Žarnovici môžeme považovať polohu v strede Koženého vrchu, kde sú ryolity svetlosivej farby. V strede úbočia je množstvo ryolitového odpadu a našli sa tam aj žarnovy v štádiu opracovania. Žarnovy vyrobené na mletie rudy sa vyvážali do banských mlynov. Tie, ktoré boli určené na mletie obilia mali svoje odbytištia určené v Žiarskej kotline, alebo sa dopravovali po Hrone do nížinatej oblasti štátu.Písomná zmienka o Žarnovici je z roku 1332, keď sa v zozname pápežských desiatkov spomína Žarnovický farár Fridrich z kostola svätého Mikuláša, ktorý z ročného dôchodku jednej hrivny platil pápežský desiatok 6 grošov. Tento rok považujeme za rok založenia Žarnovice i jej kostola. Prvým významným aktom, ktorý určil význam Žarnovice bolo prenesenie mýta z Voznice do Žarnovice. Tento akt vykonal levický kastelán v roku 1343. V tomto období patrila Žarnovica pod správu Revištského panstva. Až 11. júla 1479 sa rozhodli kráľovskí manželia darovať hrad Revište kráľovskému pokladníkovi Urbanovi z Veľkej Lúče s prímenom Dóci. Urban Dóci dal asi v rokoch 1480-1485 postaviť v Žarnovici trojposchodový neskorogotický zámok bez veže, ktorí bol v čase pokoja rezidenciou Dóciovcov. Na administratívne účely bol vhodnejší ako Revištský zámok a bol blízko k mýtu na Hrone, ktoré bolo denným zdrojom príjmov. Roku 1647 zomiera Ladislav Dóci a o rok neskôr aj Melichor. Nimi vymiera mužská vetva rodiny.  Po vymretí Dóciovcov sa o Revištské panstvo začala zaujímať aj Dvorská komora vo Viedni a to najmä kvôli veľkému lesnému bohatstvu, ktoré bolo potrebné na banskú prevádzku. Od roku 1662 prešlo Revištské panstvo do správy banskoštiavnickej komory. Počas povstania Imricha Tökölyho sídlila na Revištskom hrade posádka nemeckých žoldnierov. Zle platení žoldnieri vydali v roku 1677 hrad bez boja Tökölyho vojakom, ktorí ho vyplienili a vypálili. Hrad dala banskoštiavnická komora opraviť a slúžil ešte do roku 1792, keď vyhorel od úderu blesku. V 18. storočí nastali na Revištskom panstve, najmä v Žarnovici výrazné zmeny. Boli otvorené huty, postavený pivovar, otvorená Dedičná štôlňa Jozefa II. vo Voznici a napokon aj zrušené nevoľníctvo. V tomto období zmenila Žarnovica svoj charakter z prevažne poľnohospodárskej výroby do výroby hutníckej, baníckej, ale aj do rozvoja remesiel. Významným medzníkom v živote Žarnovice bol rok 1876. Popri ešte jestvujúcom pivovare a hutníckej výrobe v Žarnovickej Hute vyrástol na ľavom breho Hrona v smere cesty na Dolné Hámre ďalší priemyselný podnik - parná píla.  Dňa 9. septembra 1890 odsúhlasila mestská rada príspevok 10 000 forintov na výstavbu železničnej trate Levice - Hronská Dúbrava. Prvý vlak prišiel do Žarnovice 30 novembra 1896. Roku 1908 sa v žarnovickom pivovare posledný raz varilo pivo. Majiteľ zlievárne vo Vyhniach Kachelmann požiadal z konkurenčných dôvodov ministerstvo, aby obecný pivovar v Žarnovici zrušilo, čo sa aj stalo a výroba piva prešla zo Žarnovice do Vyhieň. 
 

 

 

 

Želiezovce

Počet obyvateľov - 7 166

Rozloha - 56,52 km2

Nemecký názov Zelis

Maďarský názov Zselíz

Obec s kostolom, mlynom a kamenným mostom sa prvýkrát spomína v roku 1274. Patrila do majetku rodu Hunt-Poznanovcom, v roku 1308 zemanom zo Želiezoviec, v roku 1345 časť Becseovcom. Roku 1557 sa stala sídlom panstva Želiezovce, ktoré bolo majetkom rodu Dessewffyovcov, neskôr rodu Estehárzyovcov. Panstvo tvorili obce Agov, Vozokany nad Hronom, Devičie, Šalov, Trhyňa, Velký Pesek, Ganád, Vyškovce, Preseľany nad Ipľom, Čajakovo, Nýrovce. V roku 1709 si tu zriadili oporný bod Rákócziho vojská. V roku 1536 mali Želiezovce 31 port, v roku 1601 školu, 2 majere a 78 domov, v roku 1715 - 29 daňovníkov, v roku 1828 189 domov a 1300 obyvateľov. V obci bola stará poštová stanica. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom. Za I. ČSR zostali Želiezovce poľnohospodársko-živnostenskou obcou. V rokoch 1938-1945 boli pripojené k Maďarsku. Pri prechode frontu počas II. svetovej vojny utrpeli veľké škody (zahynulo asi 200 obyvateľov). Do roku 1960 boli Želiezovce sídlom okresu. Mestský štatút dostali v roku 1960.
 

 

 

 

Žiar nad Hronom

Počet obyvateľov - 19 862

Rozloha - 39,06 km2

Nemecký názov Heiligenkreuz an der Gran

Maďarský názov Garamszentkereszt

 Mesto Žiar nad Hronom leží na pravobežnej trase rieky Hron. Výhodná poloha s dobrými klimatickými podmienkami lákala k osídleniu od dávnych čias. Dôkazom toho sú nálezy z obdobia strednej doby bronzovej nájdené na Šibeničnom vrchu a jeho priľahlých svahoch, ktoré v prehistorickom období osídlili nositelia tzv. lužickej kultúry. Z prvých storočí nášho letopočtu sa našli stopy po osídlení v mestskom parku, kde ležala osada Germánov a to v období tzv. doby rímskej. V oblasti súčasného mesta pôsobili keltské kmene. Dokazujú to aj rozsiahle archeologické nálezy zo 6. storočia. Po desiatom storočí bolo obyvateľstvo Slovanské, pretože do oblasti sa presúvali Slovania a zanikalo keltské osídlenie. Samotný názov mesta prechádzal mnohými zmenami. Na počiatku sa mesto nazývalo Kerestur. Po roku 1927 sa obec premenovala na Svätý kríž nad Hronom a nové dejiny píšu súčasný názov. Prvá zmienka o samotnom meste sa datuje do 10. storočia. Časť obce patrila pod panstvo hradu Šášov a časť k panstvu Hronského Beňadika. Mestečko získava výsady zemepánskeho mesta. Pod tieto panstvá patrili aj okolité obce. Neskôr panstvo hradu Šášov získalo celú obec Svätý kríž. V období stredoveku sa z obce stalo mestečko a dostáva sa do povedomia ako administratívne a kultúrne stredisko v oblasti. Súviselo to s rozvojom obchodu, neskôr so vznikom cechov. V nasledovnom období do 16. storočia sa v oblasti založili cechy ako napríklad cech krajčírov a čižmárov. Neskôr bol zriadený aj cech kováčov. Mesto získalo jarmočné právo v roku 1690. Dominantou mestečka sa stáva kaštieľ. V neskorších rokoch sa kaštieľ v Svätom kríži stal letným sídlom arcibiskupstva. Kaštieľ prešiel mnohými opravami a rekonštrukciami z dôvodu rôznych nepokojov a povstaní. Jedným z takých povstaní bolo protihabsburské povstanie, ktoré trvalo do roku 1621. Po skončení povstania zostali v oblasti vojská, aby chránili oblasť pred tureckou expanziou. Turci držali obyvateľov v neustálom strachu. V nasledujúcom období 17. storočia boli roky pre obyvateľov veľmi ťažké. Súviselo to s morovou nákazou, ktorá sa šírila do Európy z Talianska a pretrvávajúce vojnové udalosti. Mestečko Svätý kríž bolo dlhý čas obliehané a hrad Šášov bol dobytý. Šášov bol vtedy sídlom povstalcov. Oblasť sa z ťažkého obdobia ťažko zotavovalo, čo trvalo dlhé roky. Bolo potrebné úplne obnoviť hospodárstvo mesta. Kaštieľ v Svätom kríži sa stáva centrom banskobystrického biskupa. Počas tohto obdobia prechádza rekonštrukciou. Stáva sa dominantným reprezentačným centrom. V 18. storočí sa v kaštieli usídlil Štefan Moyzes. Okresným mestom sa stáva v roku 1928. Toho roku štatút okresného mesta aj stratilo, no v roku 1960 ho opäť získalo. Súviselo to s reogranizáciou v bývalej Československej socialistickej republike. Do roku 1945 bolo mesto obsadené nemeckou armádou. Svätý kríž sa podarilo oslobodiť spod rúk nemeckých vojakov Červenou armádou. Hospodársky i spoločenský rozmach obec zažila s výstavbou hlinikárne. Jej časť bola spustená v roku 1953 a zabezpečila množstvo pracovných miest. Závod položil bezpečný základ pre ďalší rozvoj obce. Obec sa pretransformovala na mesto. Budovali sa školy a nové sídliská. Mesto sa stalo plnohodnotným a poskytovalo svojim občanom plnú zabezpečenosť. V rokoch 1969 až 1991 boli k mestu pričlenené obce Šášovské Podhradie, Ladomerská Vieska, Lutila a Horné Opatovce. Obce Ladomerská Vieska a Lutila sú od roku 1991 opäť samostatnými obcami. Názov mesta sa vyvíjal podľa obdobia. Dejiny mesta boli pestré a jeho názov sa tomu prispôsoboval. Prvá zmienka bola o meste Kerestur. V roku 1773 sa obec nazývala v rôznych jazykoch Sancta Crux, Szent Kereszt, Heiligs Creütz a Swaty Kriss. Po roku 1808 sa názov vplyvom vývoja jazykov zmenil Szent Kereszt, Fanum Sanctae Crucis, Heiligen Kreutz, Swatý Kříž. Od roku 1873 sa používal názov Barsszentkereszt. Na prelome 19. a 20. storočia sa používalo meno Garamszentkereszt. Nové dejiny od roku 1920 pojednávajú o obci Svätý Kríž nad Hronom. Súčasný názov Žiar nad Hronom sa používa od roku 1955.

 

 

 

 

Žilina

Počet obyvateľov - 81 515

Rozloha - 80,03 km2

Nemecký názov Sillein

Maďarský názov Zsolna

Prvé stopy prítomnosti človeka na tomto území pochádzajú z roku 10 000 pred n. l. Vďaka priaznivým podmienkam začalo trvalejšie osídlenie po príchode Slovanov v 5. storočí n. l. Jeden z významných slovenských básnikov nazval Žilinu perlou na Váhu. Niet výstižnejšej charakteristiky. Už v stredoveku ho nazývali uhorským Norimbergom. Žilina sa prvý raz spomína v roku 1208.  Po zničení starej žilinskej osady okolo roku 1270 si v týchto miestach postavili nové trvalé príbytky. Práve zničenie starej Žiliny bolo asi impulzom pre postavenie pevného panského sídla – hradu. Vzhľadom na viaceré priame listinné doklady zo 14. storočia nemožno jeho existenciu popierať. Roku 1397 spustnutý žilinský hrad dal kráľ Žigmund do správy Sudivojovi  aby ho opravil. Po dohode uzavretej 25.5.1454 medzi Janom Huňadym a Pankrácom zo sv. Mikuláša, uhorský kráľ Ladislav Pohrobok ponechal Pankrácovi fojtovstvo (dedičné richtárstvo), ale bezprávne uzurpovaný žilinský hrad sa má podľa tejto dohody vrátiť opäť kráľovi. Žilinský obyvatelia získali mestské privilégiá už roku 1290 a vybudovali mesto na dnešnom Mariánskom námestí. Prvá zmienka o Žiline je z roku 1312, prvé privilégium z roku 1321. V tom čase bolo mesto majetkom kráľa. Prvý knižný zápis v slovenčine je z roku 1451 a najmä Privilégium pre žilinských Slovákov z roku 1381, ktorým Ľudovít Veľký pri svojej návšteve zrovnoprávnil Slovákov s Nemcami. Roku 1542 už existovalo evanjelické gymnázium, 17. storočí tu bola známa Dadanova tlačiareň. Roku 1691 bolo založené jezuitské gymnázium, ktoré od roku 1777 prevzali františkáni. V roku 1938 bola v Žiline vyhlásené autonómia Slovenska. Vznikali tu významné podniky–Váhostav, Mliekárne, Tehelne, Pozemné stavby, atď. Roku 1960 premiestnená z Prahy Vysoká škola dopravy a spojov.Budatínsky zámok Názov Budatín vznikol z mena Budata a označuje to vzbudenie božstva. Na križovatke miest nitrianskej, sliezskej, považskej a na sútoku riek Váh a Kysuca stojí Budatínsky zámok, ktorého charakteristickú dominantu tvorí mohutná kruhová veža, výrazne vystupujúca zo siluety tejto historickej architektúry. Písomné správy o budatínskom zámku pochádzajú zo začiatku 14. storočia. Napriek tomu možno podľa tvaru usúdiť, že kruhová veža vznikla v polovici 13. storočia, v období doznievajúceho románskeho slohu. Veža slúžiaca ako pozorovateľňa bola súčasťou colnej a mýtnej stanice na ceste do Sliezska–patrila do sústavy pohraničných pevností. Je typickou vežovou stavbou 13. storočia. Prístupná bola z 1. poschodia a schodište tvorilo súčasť vonkajšieho múru. Veža nestála dlho samostatne. Už za čias Matúša Čáka alebo majstra Donča v 1. tretine 14. storočia bola opevnená obvodovým múrom, čím vznikol priestor nádvoria prístupný rampou a padacím mostom.Vo východnej časti nádvoria postavili gotický palác.Pre Budatín je 14. a 15. storočie charakteristické striedaním majiteľov. Až Gašpar Suňog, nový majiteľ Budatína od roku 1487, naznačil smer, ktorým sa bude uberať stavebný vývoj hradu spätý s jeho rodom po niekoľko storočí. Suňogovci postupne dostavovali areál hradu obytnými a hospodárskymi budovami. Rok 1551 sa stal rokom dokončenia renesančnej prestavby, ktorá spojila jednotlivé budovy podľa jednotného architektonického konceptu vo funkčnú a komunikačnú náväznosť so zjednotením riešenia fasád. V prvej polovici 17. storočia dobudovali opevnenie s bastiónmi a s priekopou severovýchodného predhradia. Dejiny hradu koncom 17. storočia boli poznačené kuruckým povstaním, ktoré nešetrilo ani jeho budovy pred silným poškodením.Barokové obdobie prinieslo výstavbu kaplnky, ktorá vznikla asi okolo roku 1745, dostavbou reprezentačného kaštieľa a výsadbou okolitého parku. Priečelie kaštieľa sa orientovalo do novo-koncipovanej zelene okolia. Koncom 18. storočia majetok prešiel do rúk grófskej rodiny Csákyovcov, ktorí vlastnili zá-mok až do roku 1945. Ničivý požiar v roku 1849 vážne poškodil interiéry aj stavebné konštrukcie zámockých budov. Budova lekárne s historickým názvom K zlatému orlovi slúžila svojmu účelu už v polovici 19. storočia. Je pamätná najmä tým, že pred ňou 4. januára 1849 rečnili zhromaždeným Žilinčanom hrdinovia revolúcia z roku 1848 a členovia prvej Slovenskej národnej rady Ľ. Štúr a J. M. Hurban a vyzývali bojovať za národnú slobodu. Z farskej uličky sa návštevník dostane k prudko klesajúcim farským schodom pod farským kostolom. Na svahu tejto terasy po roku 1920 vybudovali balustrádu, ktorá získala súčasnú podobu roku 1940. Na Národnej ulici sa nachádzal Uhorský okresný súd, ktorý pochádza z roku 1900 a druhé žilinské sídlo Šrobárovej povojnovej slovenskej vláde, oficiálne nazývanej Ministerstvo s plnou mocou pre správu Slovenska. Mestský pivovar už neexistuje, ale jedna ulica po ňom nesie meno Pivovarská. K najstarším stavbám v Žiline patrí farský kostol : Prvý raz sa spomína v mestských záznamoch v roku 1400. Ide o stavbu gotickú s viacerými renesančnými prvkami. V jej blízkosti sa pravdepodobne nachádzal žilinský hrad, písomne doložený v pamiatkach zo 14. a 15. storočia. Na dejinách tohto kostola sa odrážajú dramatické, historické udalosti mesta i celej krajiny. Posledná stavebná úprava kostola je z roku 1942. cennou pamiatkou v ňom sú štyri obrazy J.B.Klemensa. Pri farskom kostole stojí samostatná Burianova veža, ktorú vybudovali v polovici 16.storočia podľa vzoru talianskych mestských zvoníc- kampaníl (t.j. samostatne stojace veže s oknami v horných poschodiach v blízkosti kostola). Pôvodne slúžila ako obranná veža proti majiteľom iných radov, ktorí sa chceli zmocniť Žiliny. Túto mohutnú štvorhrannú kamennú vežu začal stavať Burian Světlovský z Vlčnova, ktorý vlastnil panstvo Strečno a mesto Žilinu v rokoch 1526 až 1534. Nie je vylúčené, že vežu začali stavať na pozostatkoch bývalého žilinského hradu.Pevnosť dal dostavať lúpežný rytier Rafael Podmanický, ktorý v rokoch 1540 až 1548 dobyl a vypálil brániacu sa Žilinu. Veža sa zvonicou stala v roku 1583, keď vtedajší majiteľ Žiliny Mikuláš Dersffy farsky kostol postavený Podmanickým opäť prinavrátil pôvodnému účelu.  Pri požiari v roku 1678 sa zvony vo zvonici rozliali. Neskôr hlasné bitie zvonov odplašilo kobylky, ktoré napadli polia v Žiline. Po častých požiaroch postupne strechy veže a kostola dostavali rovnaké barokové podoby. Dnešný tvar veže pochádza z obdobia po požiari z roku 1890, kedy boli k veži pristavené stĺpy a oblúky. Veža sa pôvodne volala Nová veža. Podľa zvona nazývaného Burian sa potom volala Burianová veža. Vo zvonici boli tri zvony – už spomínaný Burian (vážil 2336 kg), potom to bol Median (655 kg) a Umieráčik (25 kg). V prvej svetovej vojne ich použili na výrobu kanónov pre rakúsko-uhorskú armádu. Potom bolo v Burianovej veži 6 zvonov. Sú na nich latinské a slovenské nápisy a erby patrónov. Z Burianovej veže je tiež krásny výhľad na okolie, sídliská a horstvá. Na ulici Horný val sa nachádza Reprezentačný dom, stavba s prvkami neoklasicizmu. Postavili ho v rokoch 1942 až 1944 a počas svojej polstoročnej existencie viackrát zmenila svoj účel – boli v nej rôzne školy, divadlo a kancelárii kultúrnych inštitúcií. Na ulici J. M. Hurbana, oproti je tzv. Finančný palác z 30 rokov 20.storočia, funkčne plánovaný pre mestské a správne finančné úrady. Dnes sa tu nachádza Prvá Komunálna Banka. Staviteľ neďalekého Rosenfeldovho paláca pozoruhodnej pamiatky secesného rázu z roku 1907 sa očividne inšpiroval viedenským zámkom Belvedere. Projekt synagógy na rohu ulíc Hurbana a Kuzmányho postavenej v rokoch 1933 až 1934 pochádza od známeho berlínskeho architekta P.Behrensa a je významný i z celoslovenského hľadiska. V súčasnosti je v budove kino Centrum. V blízkosti týchto ozajstných architektonických skvostov sú ďalšie pamätihodné stavby : * neoklasicistická budova bývalej filiálky Rakúsko-uhorskej banky teraz Československej obchodnej banky, tzv.Reálka, dokončená v roku 1913, v ktorej v súčasnosti pôsobí VŠDS * trochu ďalej od centra a mesta, na Kálovskej ceste stojí Remeselnícky dom s pôvodným názvom Priemyslový dom Gabriela Barossa. Postavili ho v roku 1910 a bol strediskom remeselníckej výroby v meste.Takto by sme vo výpočte kultúrno-historických i prírodných pamätihodností a zaujímavostí alebo historických udalostí mohli pokračovať ešte veľmi dlho. Veď žilinský región sa zaraďuje k najbohatším v Slovenskej republike. Žilina so svojím okolím patrí aj k najkrajším a najpríťažlivejším mestám u nás. A preto ju jeden z básnikov právom nazval perlou na Váhu.
 
 
 
 
TOPlist